Pomyslel si už niekedy, keď si vyhadzoval desiatu alebo iné jedlo do koša, ako by ten kúsok jedla pomohol tým, čo ho nemajú? Tak čo, pomyslel? Alebo keď si dostal oblečenie, ktoré sa ti nepáčilo a povedal si si , že ho nebudeš nosiť? Tých, čo oblečenie nemajú, by potešilo aj také, ktoré už pred tridsiatimi rokmi vyšlo z módy. Im nezáleží na móde ako tebe, ale na tom, či na sebe vôbec niečo majú.
Nie každý sa môže hrať s takými hračkami ako ty. Tam v chudobných osadách Afriky deti majú hračky z dreva, kameňov, kôry stromov, hliny a kúskov starej potrhanej látky. No ty ich máš z plastu, plyšu, textilu, kovu, ba niektoré máš určite aj na elektrinu, pričom v chudobných oblastiach Afriky elektrinu ani nemajú.
V chudobe nepoznajú ani to, čo ty považuješ za samozrejmosť, napríklad: televízor, počítač, internet, mobil, MP3-prehrávač a podobné veci.
Veľakrát sa sťažuješ, že ešte nemáš to, čo je teraz „in“. A tí, čo nemajú vôbec nič, ani nevedia, čo to „in“ znamená.
Tak nabudúce, ak budeš chcieť niečo ofrflať alebo vyhodiť nejaké jedlo, si najprv premysli, čo chceš urobiť.
Pomáhajme ľuďom vo finančnej tiesni, ktorí nemajú čo jesť nielen v Afrike, ale aj tu v Európe, ba aj u nás na Slovensku. Nemysli si, že chudoba je len v Afrike, ona je aj v tvojom blízkom okolí.
Pomáhame cez  rôzne  nadácie  a  zbierky. Tak  pomáhajme aj naďalej !!!
Eva Rusinková   7.A

Medzi dvoma veľkými vrchmi sa rozprestieralo stredne veľké mestečko. V prvej polovici tohto mesta bývali bohatí ľudia, ktorí mali všetkého nadbytok, ale v tej druhej polovici bývali ľudia veľmi chudobní, ktorí nemali skoro nič. Veľakrát chodili chudobní ľudia do bohatej časti mesta a žobrali o jedlo a peniaze. Bohatí ľudia boli veľmi skúpi, až na jednu mladú paniu, ktorá veľmi rada pomáhala chudobným.
V jeden upršaný deň sa do bohatej časti mesta zatúlal malý chudobný chlapček. Postavil sa pred knižnicu a žobral. Práve okolo prechádzala oná mladá pani, ktorá rada pomáhala. Zľutovala sa nad chlapcom, ktorý stál vonku v daždi. Pozvala ho k sebe domov a dala mu jesť a piť.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa ho.
„Som Dominik,“ odpovedal ticho chlapec.
„Máš rodičov?“ vypytovala sa ho.
„Už nie, bývam u tety,“ odpovedal už trochu hlasnejšie chlapec.
„A čo vlastne robíš tak ďaleko od domova?“ pýtala sa ďalej pani.
„Teta odišla a už tri hodiny sa nevracia, tak som sa ju vybral hľadať,“ povedal Dominik.
„Máš nejakých súrodencov?“ ešte raz sa spýtala pani.
„Nie, som jedináčik,“ odpovedal.
Pani dovolila Dominikovi, aby u nej prespal. Ráno po raňajkách sa spolu vybrali na nákup oblečenia.
„Koľko máš rokov?“ spýtala sa pani pri skúšaní topánok.
„O dva mesiace budem mať šesť,“ povedal hrdo Dominik.
Po nákupoch sa vrátili do domu na obed. Len čo sa najedli, obliekol sa Dominik do nových šiat a viedol paniu úzkou cestičkou k domu, kde býval. Bola to stará a nepekná chatrč. Vnútri nikto nebol a Dominik sa rozplakal. Pani ho tíšila, že tetu nájdu. Spolu zašli na políciu a vyhlásilo sa po nej pátranie.
Dominik zatiaľ býval u panej.
Keď do piatich dní nikoho nenašli, spýtala sa pani Dominika:
„Máš ešte niekoho známeho?“
Dominik len smutne zamraučal:
„Nie.“
Pani sa ešte raz pokúsila nájsť Dominikovu tetu, ale márne. Nechcela, aby Dominik skončil v detskom domove, a preto si ho vzala k sebe a starala sa oňho ako o vlastného.
O dva mesiace mu vystrojila veľkú narodeninovú oslavu s tortou, hrami a darčekmi.
Cez letné prázdniny bol Dominik prvýkrát pri mori.
Pani mu kúpila školské potreby a od septembra nastúpil do školy.
Dominik sa mal pri neznámej panej ako všetky bohaté deti, ale na svoju rodinu nikdy nezabudol.
Vyrástol z neho pekný a múdry muž, ktorý veľmi rád pomáhal chudobným.

Martina Tvrdiková, VI.A